luzdemar

Don Richi de Lux si dobre pamata na svoju poslednu smrt.Vlastne ziskal svoj slachticky titul az po smrti.Bolo to pri navrate z prvej vypravy rytierov svateho kriza z Jeruzalemu.Dnes uz ma ine meno a iny zivot ,uplne iny zivot a svojho titulu si prilis neuzil.Vlastne rytierom bol uz roky a patril k specialnym skolenym komandam,ktorych zajatych clenov vacsinou vykupili za mastne vykupne.Oni boli stredovekymi tankami odetymi v kove.K radu templarov mohol vstupit az po rokoch sluzby v rade sv.Frantiska a aj to uz bolo pre chlapca z chudoby a bez rodicov,ak si dobre pamata,uspechom.Na svoje detstvo v tomto zivote si spomina len hmlisto,viac sa mu vybavuje pocit mizerie ,opustenosti a chudoby az kym sa ho neujali mnisi.Ti odhalili jeho zivy talent na kreslenie a pisanie,inteligenciu a  zmysel pre transcendentno.Veril v Jezisa Krista i pannu Mariu a po nociach mal zive vizie a sny ktore komentoval s mnichmi.Ako chlapec rastol ,silnel jeho zmysel pre povinnost a ochranu radu a viery co vyustilo do prirodzeneho zaujmu o umenia boja a sermu.Bol pevnej struktury ale postavou patril skor k mensim vaham typickych pre umelcov.Bol vsak mrstny a dokonale ovladol techniku boja s mecom a dikou.To boli jeho zbrane.A luk alebo kopija, aj ked tie vacsinou nenosil pre vacsiu slobodu pri jazde na koni.Kone miloval a zvykol si s nimi spavat od zriebata casto v stajni aj ked ostatni sa tomu iba smiali.Chlapec mal vlastnu osobnost a autenticitu co uputalo aj vyssich predstavenych na velke prekvapenie jeho neprajnikov,ktori casto zneuzili jeho naivitu prechadzajucu kalenim sa na muza a platiacu dan utrpenia prilisnej dobroty.Uprimne sa chodil modlit do kaplnky obracajuc svoj zrak k Jezisovi a prosiac za cele ludstvo veril ze jedine ich rad ho moze ochranit pred rozsirujucim sa zlom na svete.K bojovej vetve radu ho prijali ked mal devatnast a zivo si pamata na moment pred prvou bitkou z ktorej vzhladom na brutalitu a robustnost protivnika ale aj na telesne kvality vlastnych spolubojovnikov nemohol vyjst zivy.Prekonat strach a snazit sa zmierit so smrtou nasledujuceho dna sa  mu napodiv celkom podarilo ani sam nevie ako a zrazu sa citil plny pokory ako nikdy predtym.Nad ranom kratko pospal a ked vyrazili oproti vojnovemu huriavku,stratil kontrolu.Mozno to bolo pod vplyvom zvyseneho adrenalinu, ale zrazu akoby pozoroval sam seba zvonku,nevahal a nemyslel na to co robit a co nie.Snad nejaky duch mytickeho bojovnika vstupil do neho,vie vsak ze robil iba nutne pohyby a nevrazdil pre pasiu alebo ked nemusel.Cas sa stratil a aj vsetky slova.Vlastne kontrola nad sebou samym bola totalna a ista.Kolkokrat od vtedy ako spoznal tento mechanizmus znova vstupoval do boja.Casto krat si obvazoval chude a krehke klby na hankach narezanou latkou aby vydrzali tlak svihom tazkeho meca.Z toho dovodu vacsinou uprednostnoval stredny mec a diku ktore by si najradsej priviazal k rukam pretoze bez nich by bol iste strateny.Coraz viac veril v boziu volu bez ktorej by uz isto nebol medzi zivymi.Potom uz isli veci rychlo a akoby sami.Coskoro na vlastny udiv bol predvolany pred radu a odvtedy rychlo postupoval az na post kapitana .Mozno to bolo tym ze nosil v sebe akesi svetlo,sluzba mu sposobovala radost a pocit vyssieho zmyslu svojho poslania neusiel jeho radovym nadriadenym.Ubehol rok a v jeho zivote sa objavila ta neznama krasna dama.Nebol by veril ze jej moze sluzit , ze sa moze dostat do jej blizkosti a uz vobec nie ze sa medzi nimi vyvinie taky doverny vztah.Dona Carmen z Monteburgu mala povest jednej z najvplyvnejsich osobnosti v blizkosti kralovskej rodiny ,obetavej privrzenkyne a podporkyne cirkvi a sarmantnej a okuzlujucej avsak pre mnohych obavanej bosorky.Richie ju prvykrat videl ako vystupovala z koca na nadvori chramu a schuti sa smiala do oci opatovi Clausovi ktory ju vybehol vitat….